The great Kepler walk

Alebo aj iba Kepler Track bol pre mňa asi najväčšou fyzickou výzvou na Novom Zélande, bohužiaľ som to dosť podcenil a trpel aj pár týždňov po tejto túre.

Celé to začalo ako súčasť veľkého výletu po Novom Zélande, na ktorý sme sa stretli partia šiestich ľudí. Dvaja sme tu už žili, ďalší prišli zo Slovenska a Česka. Spolu sme zažili a prežili mnoho krásnych momentov no Kepler track cítim do dnes.

Kepler track možno definovať ako 60 kilometrovú túru po pláži, lese a skalnatom vrchole. Celkove prevýšenie je zhruba 1200 metrov. Bola to makačka, pot a plač. Na túru sme sa vybrali 4 chalani. Túra ma 3 chaty, avšak ako hrdinovia sme jednu chatu vynechali :-D.

Cestu sme začali od hostela ktorý bol blízko k oficiálnemu štartu, aj to boli kilometre ktoré dnes ľutujem, mohli sme sa totiž dostaviť bližšie autom. Každý sme mali svoj vak s jedlom a spacákom. Dnes si myslím že som toho mal viacej než bolo treba, ale o obsahu môjho vaku neskôr. Prvý checkpoint bolo jedno malé turistické stredisko, v podstate sme iba avizovali že ideme na cestu ak sa nedostavíme na chatu niečo nie je v poriadku. Lístky na chatu sme mali už vopred kúpené.

Oficiálny začiatok cesty je označený turistickou tabulou aj s informáciou ako dlho by nám cesta asi mohla trvať, tuším to malo byt 6 hodín. Cesta mi dlho nerobila problém, problém nastal pri stúpaní, hore, hore vkuse hore. Prestávky pribúdali a hoci nebolo extra teplo potil som sa ako … Moje nohy začali bolievať, ani nie svali ale skorej kolena.

kepler1
Úžasný pohľad.

Tieto fotky sú uz mimo lesa a stúpania, áno po jednom kilometri stúpania sa les zmenil na step. Občas sme videli malé jazierka, ako sme sa neskôr dozvedeli každé by malo mat pitnú vodu.

kepler2
Kamoši pozadu.
kepler3
Prvá chata a moje vykúpenie.

Nakoniec sa moje hlavne utrpenie pre tento deň skončilo a dorazili sme do chaty.

Chata bola vykúrená iba v hlavnej miestnosti. Miestnosť pre spanie mala vonkajšiu teplotu a potrebovali ste nejakú tu vrstvu oblečenia aby ste nezamrzli. Keď sme sa zložili mohli sme si konečne dať nejakú tu konzervu alebo rychlovarne jedlo. Bohužiaľ sme mali deravý hrniec ktorý nám požičal kolega z prace par týždňov dozadu, nevadí, poziciali sme si od ľudí. Po jedle sme si dali víno, áno doniesol som víno v ťažkej sklenenej fľaši na vrchol 😀 a keďže na vrchole nie sú odpadkové kose musel som fľašu zobrať aj späť dole.

Aj keď som bol maximálne odrovnaný nemohol som tak jednoducho zaspať, problém nebola iba zima ale aj chrápajúci turisti. Prisahám že som cítil vibrovanie na matraci (mohlo to ale byt aj iba moje drgľovanie).

Odchod za tmy, príchod za tmy.

Oficiálne by ste mali prespať v každej z troch chát no my ste tu strednú vynechali (zlý nápad). Vyrazili sme teda skoro ráno do tmy a zimy. Step sa čoskoro zmenila na čisté kamene. Často nebolo veľa čo vidieť kvôli hmle, to ale nebolo to najhoršie. Par hodín po štarte sa spustil lejak. Našťastie boli na vrchole dva prístrešky, veľmi provizórne ale aj v nich sa dalo prečkať. Už vtedy som tušil že dnes ešte budem piť krv.

kepler4
Nie je čo vidieť.

Kamene veľmi rýchlo vystriedal les a teplota okamžité stúpla aspoň o 5 stupňov. Doposiaľ som si naivne myslel že stúpanie je to najhoršie čo môže byt a je už za mnou (aspoň v tej druhej časti mojej domnienky som mal pravdu). Klesanie bolo nesmierne bolestivé, čo krok to bolesť, ale ako doposiaľ som zaťal zuby.

kepler5
Vyzeralo to dosť zaujímavo, skoro ako tropicky les.

Les pokračoval až k ďalšej chate, kde sme si dali pauzu. Inak, boli tam obrovské papagáje no nestihol som žiadneho odfotiť, smola. Na chate sa niektorý prezliekali a sušili, ja som si ledva sadol oddychoval aspoň tých par minúť. Nič iné ako bolesť ma tak netrápilo.

Cesta na poslednú chatu mala trvať zhruba rovnako a vedeli sme že to časovo môžeme ako tak stihnúť. Jedna výhoda bol prevažne rovný terén a suché počasie. Cesta ma teda už až tak nebolela, dokonca som vedel miestami pridať na rýchlosti. Po par hodinách sa ale vrátila najväčšia únava a pokračovali sme len veľmi pomalým tempom. Stmievalo sa a bolo jasné že dorazíme až za tmy. Mali sme par svetiel, tma nebola až taký problém. Často som ako najpomalší šiel napred a hlásil prekážky.

Posledná chata bola ďalšie vykúpenie, a to aj keď som tušil že si asi moc nepospím. V chate som zistil že mam premoknutý spacák, k môjmu prekvapeniu bol zvonku suchý a teda som spal na ňom. Ako prichádzala noc oheň v krbe vyhasol a zima sa dostavila. Zima bola ale iba jeden problém, chrápajúci Číňania druhý a alarm tretí. Áno v noci sa zrazu zapol alarm, skoro všetci ľudia to ignorovali, hoci si neviem predstaviť že by sa pritom dalo spať. Boli sme jediní ktorí vyšli von a zavolali pomoc. Nakoniec to nič nebolo.

Posledná cesta bola našťastie krátka avšak oficiálne dve hodiny sa predĺžili na štyri. Na trvaniku pred parkoviskom sme si vysušili a očistili veci. Našli sme nejaké číslo na “shuttle”, ktorý nás odviezol až k hotelu. Bol to koniec veľkého keplera no moje nohy spomínali ešte ďalšie dva týždne.